Prečo sa mi v Nemecku páči

Autor: Eva Víteková | 17.10.2012 o 7:30 | Karma článku: 15,93 | Prečítané:  2417x

Keď som sa presťahovala do Nemecka, cítila som sa divne. Nemyslím teraz na jazykovú beriéru ani na spolunažívanie s iným národom. Kultúrny šok som zažívala napríklad v obchodoch, na úradoch, u lekára. Ľudia boli od začiatku ku mne milí, ústretoví a snažiaci sa pomôcť aj v bežných situáciach.

Človek v supermarketoch nebol okrikovaný za to, že nemá nákupný košík či vozík. Zákazníci si, pokojne nakladali tovar do vlastnej tašky, pri pokladni všetko pekne vyložili, zaplatili a opäť si to nabalili do tašky. Pred obchodmi tu stáli vonku regále s vyloženým tovarom bez dozoru. Myslím, že na Slovensku by o hodinu neostala po tovare ani stopa... Teraz po rokoch mi už príde tu všetko normálne. Nenormálne sa mi zdajú nákupy na Slovensku. Ak idem do potravín, ktoré dobre nepoznám a tak tam trošku dlhšie blúdim a pátram po tom čo chcem. Za mnou krúžia tri predavačky, ktoré striehnu na každý môj pohyb. Neodsudzujem za to predavačky, chránia majetok obchodu (ale občas mi je smiešne, ako to "nenápadne" robia ;) ). Je smutné, že to vôbec musia robiť, lebo ináč by prišli o veľkú časť tovaru. Ale  nám slušným zákazníkom to veľmi príjemné a dôstojné nepripadá.

Nedávno som stratila zlatú náušnicu. Bola som smutná, bol to darček, ktorý pre mňa veľa znamená. Bohužiaľ v ten deň som bola na X miestach a prišla som na to, že ju nemám až večer doma. V byte nikde nebola, tak som vyrovnávala so stratou. Pár dní po tom, ma poslal môj muž na prízemie nášho viacposchodového domu, nech sa pozriem na nástenku. Tam zvyknú visieť oznamy z nášho bytového družstva, tak som myslela, že ide o niečo ohľadom bytov. Na nástenke ale žiarila moja náušnica.:) Zrejme ju našiel pán, ktorý nám raz týždenne upratuje schodisko. Nenechal si ju on, nezobral si ju nikto zo susedov...
Rovnako som pred časom prišla o mobil. Vtedy to bol dosť nový model a jeho cena nebola zanedbateľná. Po pár hodinách zavolal na manželov mobil muž nálezkyne. Vraj jeho manželka našla mobil, ale nevedela ho použiť. Pán keď došiel domov, tak vytočil najčastejšie volané číslo. O pár hodín bol mobil opäť v mojich rukách.

Práve kvôli týmto zážitkom žijem rada v tejto krajine. Ako by to dopadlo asi na Slovensku? Myslíte si, že by som náušnicu a mobil ešte niekedy videla?

Neviem, prečo sme na Slovensku takí iní. Neviem, či sme pokazení ešte socializmom, kde bolo heslom „Kto nekradne, okráda svoju rodinu...”. Alebo to máme proste v povahe „Čo nie je privarené k zemi, to si vezmem.” (Aj keď, ako sledujem dianie na Slovensku, miznú už aj privarené aj prikované veci.)

Tajne dúfam, že raz prídem na Slovensko, uvidím tovar vystavený pred obchodom, spokojné usmievavé predavačky, ktoré sa budú venovať zákazníkom a nebudú musieť robiť Sherlockov Holmsov. Že už nebudeme počúvať o podvodníkoch, ktorí okrádajú bezbranných starčekov a starenky o celoživotné úspory... Nebudeme musieť po zaparkovaní auta tŕpnuť, či po návrate bude auto na mieste... Ja verím, že raz...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?