Som neviditeľná

Autor: Eva Víteková | 7.8.2012 o 21:50 | (upravené 20.8.2013 o 11:01) Karma článku: 7,19 | Prečítané:  447x

Vlastním nevideteľný plášť. Určite viete o čom hovorím. O tej čarovnej „peleríne″, ktorú poznáme z rozprávok. Ten plášť, ktorý sme ako deti závideli Rumburakovi v rozprávkovom seriáli Arabela. Dnešné deti  ho skôr poznajú z Herryho Pottera. Netuším odkiaľ ho mám, ani ako som k nemu prišla. Úžasné však? Aj ja som nadšená, že vlastním niečo také čarovné. Má to zatiaľ len jednu nevýhodu, neviem ho zatiaľ správne používať. Nemiznem vtedy, kedy by to vyhovovalo mne. Ale len tak z času na čas na mňa padne a ja som pre ostatných neviditeľná. Ten plášť už mám niekoľko desaťročí. Mám pocit, že ho vyrobila nejaká nešikovná čarodejnica, ktorá ešte neovládala svoje čary. Nepamätám si, žeby som niekedy zmizla v detstve, očividne sa mi dostal do vlastníctva až v dospelosti.

Prvykrát som si všimla, že ho mám niekedy na výške. Vo víre zabávy na diskotéke, sa oproti mne rozbehol chlapec mojich snov, srdce som mala v krku a keď bol na dosah, oslovil dievča vedľa mňa. Mňa vôbec nezbadal. Zaujímavé je, že pri nezaujímavych týpkoch na mňa môj plášť nepadol nikdy.  (Našťastie manžela som si našla inde a plášť vtedy nebol v prevádzke...:) )

Bežne sa mi stáva, že stojím v rade na zmrzlinu alebo nejaké občerstvenie a ľudia sa surovo postavia predo mňa. „Haló, ľudia aj ja som tu...″ Niekedy sa len obzrú odkiaľ ten zvuk ide a objednávajú si pre seba ďalej. Občas ten plášť vypne svoju funkciu neviditeľnosti a udivená pani v rokoch, čo sa predo mňa vtrepala, sa ozve: „Ahá, pardón ja som si vás nevšimla.″  alebo  „...ja som si myslela, že len tu tak stojíte.″

Naposledy sa plášť častejšie „zapínal″ na dovolenke v Turecku.  Stojím pri bare sama a barmanka nič. Príde za mnou ďalší človek a toho hneď obslúži. Keď sa už otáčala k ďalšej nemeckej turistke, to som už z pod môjho neviditeľného plášťa vykríkla, že ja som tu tiež. Barmanka sa začudovala odkiaľ sa tu beriem a bez slova ma obslúžila. V Turecku ma však aj niekedy potešil môj plášť. Hlavne pri večernom programe, keď animátori ťahali na pódium „dobrovoľníkov″, aby sa ostatní na nich bavili. Aspoň vtedy môj plášť fungoval na 100% a vždy ma spoľahlvo skryl.:)

Niekedy som si myslela, že som nenápadný typ, preto ma ľudia prehliadajú. Skúšala som zmeniť výzor, farbu vlasov, oživila šatník. Ale dnes už  viem, že je to vďaka môjmu čarovnému plášťu, ktorý sa proste z času na čas sám zapne. A ja som konečne prišla na to, ako ho čiastočne ovládať. Zapnúť ho ešte sama neviem, ale jeho funkcia neviditeľnosti sa dá vypnúť mojím dôraznym hlasom... :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?