Príbeh bývalej Au-pair(ky)

Autor: Eva Víteková | 29.8.2012 o 16:24 | (upravené 27.1.2013 o 18:38) Karma článku: 15,58 | Prečítané:  4343x

Všimla som si ju ešte na nástupišti. Bol január, ľudia zababušení vo vetrovkach a kabátoch a teplých čižmách podupkávali a vyčkávali na autobusy. Ona podupkávala ešte o čosi viac. Na nohách mala čižmy na poriadne vysokých podpätkoch. Pri nich som sa pozastavila najprv, lebo moje praktické oko ich považovalo za vysoko nepohodlné. Celá bola vyobliekaná podľa najnovšej módy s bezchybným make-upom. Tmavé hnedé vlasy mala vyčesané do chvosta. Mohla mať asi 20 rokov a na mňa pôsobila, že ide prinajmenšom o nejakú začínajúcu modelku, ktorá sa chystá presadiť v zahraničí.  Na môj vkus bola príliš načančaná, na to, že sa chystala 20 hodín "tlačiť" v autobuse. Náhoda chcela, že sme mali lístky vedľa seba. A keďže človek počas dlhej cesty má chuť konverzovať, tak sme sa dali do reči.

 Foto: Coniaric - Flucht, zdroj: piqs.de

Volala sa Jana. Dozvedela som sa, že neide o žiadnu modelku ale o dievča z malej dedinky, ktoré pred polrokom zmaturovalo a keďže nevie nájsť prácu ide sa starať o deti do Nemecka. Veď sa naučí poriadne nemčinu a možno neskôr, keď sa vráti na Slovensko to zúžitkuje. S deťmi nemá žiadne skúsenosti, ale čo už môže byť na tom tažké starať sa o 3 deti vo veku od 1-5 rokov. Vraj od agentúry ma garantované, že nebude musieť robiť žiadne domáce práce. Udivovala ma táto dievčina, mala strašne veľa sebavedomia, až som jej ho závidela. Ja som bola od nej o viac než päť rokov staršia, ale na toľko malých cudzích detí by som si netrúfla. Cesta zbehla pri zhovorčivej spoločníčke relatívne rýchlo, zaželali sme si všetko dobré a rozišli sme sa na stanici vo Frankfurte nad Mohanom...

Prešlo niekoľko rokov. Moja slovenská kámoška ma pozvala na detskú oslavu a tam ma zoznámila s Janou. V prvom momente mi ešte nedošlo, že sa poznáme. Teraz z nej bola blondína a na rukách držala asi ročné dievčatko. Po pár vetách mi došlo, že je to "stará známa". Pripomenula som sa jej. Smiali sme sa aký je ten svet malý, že sa opäť stretávame a to síce v Nemecku ale v úplne jeho inej časti, kde sme sa medzičasom obe usadili.

Keďže sme bývali relatívne blízko seba a mali deti v rovnakom veku, stretávali sme sa zo začiatku viac-menej náhodne na detskom ihrisku. Ako sme zbližovali. Porozprávala mi zážitky z jej au-pairskych čias. Prvá rodina bola hotová katastrofa. Takže ju jej počiatočný optimizmus, ktorým sa prezentovala v autobuse, rýchlo prešiel. Domáci si mysleli, že došla asi priamo z doby kamennej... Lebo na začiatku jej vysvetľovali pomaly ešte aj to, ako sa púšťa voda z kohútika. Samozrejme neplatilo, že sa bolo treba starať len o 3 deti. Okrem varenia, ktoré zabezpečovala domáca pani, robila väčšinu domácich prác a popri tom, ešte trávila tri-štyri hodiny denne s deťmi. Čo nebol hlavný problém. Domácej panej vadilo hneď od začiatku jej oblečenie a líčenie. Takže aby bol pokoj v dome, rýchlo okresala šatník na tepláky, rifle a vyťahané tričká. Domáca pani asi dobre vedela, prečo z nej chce urobiť "škaredé káčatko". Po pár týžňoch jej totiž začal nadbiehať domáci pán... Ktorý začínal byť stále dotieravejší a musela sa pred ním zamykať do izby, keď nebola jeho manželka doma. Vydržala u nich necelé 2 mesiace, pri najbližšej príležitosti od nich zdupkala. Potom išla do inej rodiny do Mníchova. Tam bolo iba jedno dieťa, no namiesto au-pairky robila zase iba domáce práce, o dieťa sa vôbec nestarala. Ale zase tu aspoň vládla priateľská atmosféra a po práci mala kopu voľného času. Po ročnej zmluve, sa s rodinou kamarátsky rozlúčila a našla si sama novú prácu. Tentokrát robila spoločníčku jeden starej dáme a viedla jej domácnosť. Toto vraj bol jej najlepší job. A keby sa nestretla "toho pravého", možno by tam pracovala do dnes... Takže vďaka tomu, že spoznala manžela a otehotnela po pár mesačnej známosti, presťahovala sa do mestečka, kde som žila aj ja... Tu by sa príbeh mohol končiť happyendom, ale...

Obe sme pracovali, tak sa naše stretnutia obmedzili. Stále častejšie som ju stretávala iba s dcérkou. Až po čase sa priznala, že sa s manželom rozišli. Mne osobne jej manžel bol dosť nesypatický. Do dnes nepochopím, prečo sa vôbec dal do kopy s cudzinkou... Od nášho prvého stretnutia, som u neho cítila odpor k cudzincom. Na rozdiel od Jany, ktorá bola stále milá, ústretová, niekedy až príliš otvorená a naivná. Jej manžel bol... napíšem to mierne - chrapúň. Aj v spoločnosti nemal problém ju slovne ponížiť. Jana však jeho charakter veľmi dlho prehliadala, vďaka rúžovým okuliarom, cez ktoré sa zvyčajne na svet dívala. Veď ju brával na drahé dovolenky, o ktorých niekedy len snívala. Kupoval jej drahé veci, to sa predsa robí z lásky. Áno, robí veľa nadčasov a domov chodí, kedy už dieťa aj ona tuho spia. Ale je to pre ich dobro, aby boli finančne zaistení a mali sa dobre...

Raz došla ku mne na kávu. Posedenie začalo príjemne, deti sa hrali, my sme len tak preberali život. Až sa rozplakala. Vtedy mi rozpovedala príčinu rozchodu a jej trápenie. Manžel ju roky podvádzal. Prišla na to náhodou. Zoznamila sa s jednou mamičkou volajme ju Ema, ktorá zhodou okolnosti pracovala vo firme kde jej manžel. Pri predstavovaní dotyčná spozornela pri jej priezvisku. "Si v nejakom príbuzenskom vzťahu s Christianom B.?"  "Áno, je to môj manžel." Odpovedla Jana. "Manžel? On je ženatý a má dieťa?" Čudovala sa Ema. Ema rozpovedala Jane skúsenosti s jej manželom. Vraj v ich firme skoro nie je žena, s ktorou by si niečo nezačal. Aj Eme nadbiehal aj keď vedel, že je vydatá. Prestal s tým až vtedy, ked si jej manžel s ním "chlapsky pohovoril". Jana nechápala a ani nechcela veriť... Zdôverila sa s tým susede, ktorá jej to však potvrdila a dokonca jej povedala aj o ďalších manželových "úletoch". Zrejme o tom vedeli aj všetci susedia, len Jana nie. Keď došiel domov, mal zbalené kufre a nechápal. Samozrejme, všetko boli len výmysly, on bol nevinný. Síce odišiel, ale po pár dňoch bol späť, nasľuboval hory-doly a ona uverila... Časom bolo všetko v starých koľajách, neskoré príchody domov, žiadny záujem o dieťa. Keď mu to vyčítala zbil ju. To už Jana ale nevydržala. Našťastie mala dosť rozumu a išla s tým na políciu. On sa zase odsťahoval a zdalo sa, že bude lepšie. Jana podala žiadosť o rozvod. Súdnictvo rieši veci v Nemecku dosť promptne, tak dúfala, že bude skoro pokoj. Ale... Muž sa zaťal a nepodpísal žiadosť. Advokátka ju ukľudnila, že keď budú žiť vyše roka odlúčene, potom rozvod prebehne aj bez jeho súhlasu...

Prešli viac než 3 roky a stále nie sú rozvedení. Ešte stále manžel jej predvádza všetky svoje stránky. Chvíľlu anjel a dokonalý otec, chvíľu nepríčetný. Momentálne má súdom zakázany styk s dcérou. Napriek tomu, že Jana nikdy nechcela otcovi odoprieť dcérku ani dcérke otca. Kvôli nim ostala žiť v Nemecku, aby mohli tráviť čas spolu. On si však sám pokašlal vzťah s dcérkou, ktorá odmietala k nemu chodiť. Víkendy "s ním" trávila pri telke, pod dozorom jeho novej priateľky, zatiaľ čo on behal kade tade. Keď sa pokúsil dcérku "uniesť" priamo na ulici pred očami Janiných príbuzných, pohár pretiekol. Momentálne sa čaká na rozdelenie majetku a bohužiaľ aj manželových dlhov, a keďže dohoda "nie je možná", bude musieť rozhodnúť súd. Kedy, to je v rukách osudu...

Z jednej sebavedomej mladej ženy plnej elánu a predsavzatí, sa stala strhaná žena. Napriek všetkému sa však nevzdáva. Žije pre svoje dieťa, tak aby mu nič nechýbalo. Jana má šťastie aspoň v pracovnom svete a na ľudí okolo nej. A zdá sa, že aj v súkromnom živote sa už blýska na lepšie časy.... Len treba dobojovať do konca. Držím jej palce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?