Prídem na autobusovú stanicu do okresného mesta a hľadám nástupište odkiaľ odchádza autobus do mojej rodnej dedinky. Niežeby som zabudla kde bolo, ale v rámci reorganizácie to miestna SAD-ka po čase prehadzuje, aby si ľudia náhodou nezvykli na stereotyp. Pozdravím sa okolo stojacim, keďze na autobus čakajú zväčša miestni.
"Ta to ty Evičko?" Pristúpi ku mne teta Anča, ktorú som už roky nevidela. Nie je to žiadna príbuzná, ale u nás v dedine je každá staršia pani teta. Je to mama jednej mojej rovesníčky. O pár minút som informovaná o celej jej rodine, deťoch, vnúčatách, o jej chorobách a trápeniach. Nemusím sa na nič pýtať, informácie sa z nej hrnú samy od seba. Konečne príde autobus s desaťminútovým meškaním. Rozmýšľam, či sa mi podarí vyhnúť ďalšiemu rozhovoru. Bohužiaľ nie, teta už obsadila miesto pre mňa a máva na mňa cez celý autobus. S úsmevom si prisadnem a dozvedám sa, čo sa najnovšie v dedinke rieši. Starosta vybavil Eurofondy, konečne bude verejný vodovod. Mara z horného konca zbalila deti a ušla od muža alkoholika nevedno kam. Zarytý starý mládenec Fero, ktorému ťahá na pädesiatku si našiel tú pravú, je od neho "len" o 15 rokov mladšia, a o týždeň bude svadba... Po 20 minútovom monológu sa teta otočí na mňa s priamou otázkou. "A co ty? Jak še ci dari v tym švece?" (preklad pre menej dialektovo zdatných: "A čo ty? Ako sa ti darí v tom svete?") "Dobre teta, ďakujem... som spokojná." To už našťastie autobus začal brzdiť a ja musím vystúpiť. Teta pokračuje autobusom ďalej na vyšný koniec. Uľaví sa mi, že zo mňa nevytiahla, žiadne informácie, ktoré môže ústnym podaním šíriť rýchlosťou blesku ďalej. Alebo sa mýlim...?
Cestou k rodičovskému domu rozmýšľam, či aj moja mama rozpráva v autobuse mojim rovesníčkam všetky pikošky z našej familie a okolia... Po zvítaní sa s rodinou si sadneme ku káve. A keď preberiem rodinné témy, nadhodím. "A čo je nové v dedine?" Mamina odpoveď je stručná: "Nič. Ja o ničom neviem." Nakoniec spomenie vodovod a ja odvetím, že viem. Začudovane sa ma spýta, že odkiaľ. A tak jej vyrozprávam môj zážitok s tetou Ančou. Samozrejme aj mama počula o Mare, Ferovi, ale každá rodina ma svoje radosti a starosti, prečo by ich musel "riešiť" celý svet. V dušičke sa upokojím, že naše rodinné "tajomstvá" sú v bezpečí. Moja mama nie je z tých babiek, čo pri kostole zmotávajú informácie do nových "farbenejších príbehov"...
Mimochodom po pár týždňoch som telefonovala so vzdialenou príbuznou, ktorá žije stále v našej dedinke. Moja návšteva u rodičov neostala nepovšimnutá. Teta Anča nesklamala. Aj keď sa odo mňa nič nedozvedela, jej pozorovacím schopnostiam nič neuniklo a čo sa nedozvedela to si domyslela a prifarbila. Ďakujem Vám Anička... :-D